DVA HROBY

            Január – to je ten správny čas pre cestu do Ruska. Na moskovských uliciach leží sneh, mráz až páli na tvári. Keď sa vraciam z prvej prechádzky, sedíme s mojím hostiteľom, bývalým disidentom a veľkým znalcom ruskej kultúry pri krbe. Srkáme vodku, rozprávame sa a ja sa pomaly rozmrazujem.
            Hneď prvá cesta po prílete ma viedla dlhým a širokým bulvárom na Červenom námestí – hľa, námestie je znova uzatvorené postavenými kostolmi, ktoré dal kedysi Stalin zbúrať, aby na prehliadky mohli triumfálne vchádzať tankové kolóny. Hneď pred vchodom na námestie sa koná nejaká politická manifestácia – rečník komusi nadáva a hrozí päsťami – a dav to opätuje – niečo podobné si pamätám len z filmov o Októbrovej revolúcii. Vidím, že v moskovských parkoch vyrástlo mnoho kaplniek, avšak skoro na každom kroku nájdete aj pamätníky komunizmu.
            A uprostred tohto námestia je miesto, ktoré ľudí zvláštne priťahuje. Je to Leninovo mauzóleum, jedno z kultových miest bývalého režimu, kam sa – ako to moja generácia dobre pozná z fotografií a filmov – chodili v nekonečných radách klaňať mlčiace zástupy. Ktovie, ak ešte niekedy možno prídem do Moskvy, či toto miesto tu stále bude. Či nebude premenené v kooperácii s Disneylandom na nejakú zábavnú atrakciu amerického typu.
            Keď som túto podivnú hrobku z červeného a čierneho mramoru navštívil, pripadalo mi to všetko, vrátane posvätnej ikony revolúcie, voskovo bledého tela v krištáľovej rakve, prekvapivo malé. V to ráno som si v Novom Zákone našiel miesto o Kristovom hrobe a tu, na tomto mieste som cítil, že asi v celom vesmíre nie sú väčšie protiklady: Kristov hrob je prostý a prázdny. Mauzóleum je honosné a „na večné časy“ má tu „trón“ nabalzamovaná mŕtvola.
            Aké tragikomické sú osudy tejto materialistickej karikatúry večnosti, dokladá tak trochu morbídna historka, ktorú mi ktosi v Rusku rozprával. V Moskve stojí starostlivo strážená budova so záhadným názvom, naznačujúcim, že ide o akýsi biologický výskumný ústav. V skutočnosti tam sídli inštitúcia, ktorej jedinou úlohou po celé desaťročia bolo starať sa o bezchybný vzhľad posvätnej relikvie Veľkého Vodcu Proletariátu. Vraj v tomto inštitúte majú ešte jednu mŕtvolu človeka, ktorý zomrel v rovnakom čase ako Lenin a na nej skúšajú najprv všetko, čím vylepšia Leninovo telo. Ale keďže starostlivosť o svätú ikonu revolúcie v dobe bujaro rozvíjajúceho sa tržného kapitalizmu málo vynáša, privyrába si v súčasnosti tento ústav aj tým, že za doláre buduje krásne súkromné mauzóleá na rozľahlých pozemkoch „nových Rusov“, mafiánov a zbohatlíkov, ktorými sa to v dnešnom Rusku len tak hemží. Lenin by sa asi obracal vo svojej krištáľovej rakve, keby vedel, ako strážcovia jeho telesnej schránky teraz poklonkujú podivnému vkusu priekopníkov ruského kapitalizmu.
            Po tom všetkom, čo som v Moskve v súvislosti s Leninom videl a počul, mi pripadala jeho opustená mŕtvola, ktorá prežila dobu svojho uctievania, akosi žalostne nahá. Ten, ktorého víziám boli v pekle koncentrákov obetované milióny ľudí a ktorý sľubom neba na zemi kedysi zmiatol nemalú časť európskych vzdelancov, tu ležal ako zažltnutá bezcenná bankovka, nekrytá zlatom nijakej nádeje. Na tomto pustom a márnosťou prekypujúcom mieste nebolo priestoru pre Vzkriesenie.

            Aj v Jeruzaleme som navštívil hrob, ku ktorému putujú zástupy. Ak vy chcete navštíviť baziliku Božieho hrobu, urobte tak v rámci možností skoro ráno alebo neskoro večer. V iný čas sa po Kalvárii prechádzajú americkí turisti so žuvačkou v ústach, pištiace Angličanky či mravenisko Japoncov, permanentne blýskajúcich fotoaparátmi a bzučiacich videokamerami – je to strašné.
            Ale ak prídete skoro ráno alebo večer, môžete tu zotrvať dlho v modlitbe – a na tieto chvíle sa nezabúda. Môžete sa prechádzať celým ohromným priestorom baziliky, ktorá pôsobí podivne šero a trochu zanedbane, čo jej však dáva punc autentickosti. Dobre, že Kristov hrob nie je v Ríme, to by všetko navôkol bolo pokryté tonami mramoru a zlata, zakryté kreáciami renesančných architektov či pátosom baroka.

            O niekoľko rokov sa mi pri rannej meditácii opäť vrátili obrazy „božích hrobov“, ktoré v mojej pamäti zanechalo putovanie svetom. Honosný, patetický hrob bôžika revolúcie, sľubujúceho ľudstvu raj na zemi a činiaceho zo zeme peklo. Moskovské mauzóleum so strážou, ktorá sa už nemusí báť, že bude zaskočená ako vojaci strážiaci Ježišov hrob v Jeruzaleme. Ten, ktorý mal ostať večne živý, leží tu v trápnom zabudnutí beznádejnej historickej prehry.
            A na druhej strane hrob v Jeruzaleme – ten hrob, ktorý ostal prázdny. Cirkev od počiatkov verí, že Ježiša neukradli vojaci, ale že „je živý“, „vstal“ a nám hovorí „vy ste toho svedkami“.
            Nie, očitým svedkom Ježišovho vzkriesenia nebol nikto. Ale my všetci, ktorí v neho veríme, sme povolaní byť jeho svedkami, živými dôkazmi toho, že žije. Priestorom jeho vzkriesenia však koniec koncov nie je len to malé, úzke miesto v jeruzalemskej skale. Priestorom pre jeho vzkriesenie má byť náš život, naše vnútro a naše vzťahy. Vzkriesenie nie je odpoveďou na detektívnu otázku „čo sa stalo s mŕtvolou?“, ale na otázku, čo sa stalo s nami, keď náš život prenikla skutočnosť jeho vzkriesenia.

(Tomáš Halík, Co je bez chvění, není pevné, str. 145-170, krátené)